Ako si môžeme v takýchto situáciách pomôcť? A ako pomôcť tým, ktorí to potrebujú?
Vianoce sú obdobím, kedy omnoho častejšie hovoríme o smútku, depresii a osamelosti. Obdobie, ktoré je pre väčšinu z nás stelesnením radosti a rodinnej pohody, totiž mnohí ľudia prežívajú úplne inak. A nejde len o osamelých starších ľudí, ale aj o mladých, často ešte deti, alebo mužov i ženy v najlepšom veku, na ktorých by ste to vôbec nepovedali.
Navštívili sme preto Občianske združenie IPčko, ktoré poskytuje pomocnú ruku nielen v online priestore, ale aj v pobočkách pôsobiacich v každom kraji na Slovensku. Odborná poradkyňa PaedDr. Zuzana Juráneková, MBA, nám priblížila nielen problémy, s ktorými sa na IPčko klienti obracajú, ale objasnila aj varovné signály, ktoré by sme si mali všímať u svojich blízkych a nepodceňovať ich. Taktiež poskytla rady, ktorými môžeme ľuďom v ťažkých situáciách pomôcť.
Čo je spúšťačom problémov?
Najčastejšie pomoc vyhľadávajú ľudia s pocitom osamelosti. Nejde však iba o sociálnu osamelosť, lebo osamelý sa môže cítiť aj človek obklopený ľuďmi. Takýto stav je spojený so stresom a tlakom. Často máme pocit, že musíme podať skvelý výkon, aby sme mali hodnotu pre tých ostatných vo všetkých oblastiach nášho života – vo vzťahu k rodičom, vo vzťahu k rovesníkom, ku škole, ku kolegom...
Pre naplnenie tejto potreby predovšetkým mladí ľudia posúvajú svoje hranice, robia veci, ktoré nám, dospelým, doslova rozum neberie. Je to veľakrát preto, aby boli dosť relevantní, aby ich rovesníci prijali. Tak isto sa ale môžeme správať v partnerských a pracovných vzťahoch, kedy nás môže trápiť obava, že nebudeme dobrí pre partnera alebo šéfa.
Ak ostaneme bez možnosti nájsť bezpečné miesto alebo dôverného človeka, s ktorým by sme mohli zdieľať tieto svoje pocity, potom sa to môže preklopiť do ďalších ťažkostí. Často odbornú pomoc v IPčku vyhľadajú ľudia, ktorí majú úzkosti, depresiu, symptómy depresie, prepadajú sebapoškodzovaniu, majú myšlienky na ukončenie života alebo sa ocitnú na hrane života a smrti.
„Domorodci“ vs. „prisťahovalci“
Každá generácia má svoje špecifiká, ktoré nás viac či menej ovplyvňujú. Menia sa v kontexte času a prostredia, ktoré je pre mladých ľudí prirodzené. Pokým my sme boli „deti ulice“, dnešná generácia mladých prirodzene využíva online prostredie. Zato fenomény v tomto priestore vedia ublížiť naprieč generáciami. Mladí ľudia, tzv. digitálni domorodci, nerozlišujú online a offline svet. Pre nich je to jeden životný priestor.
Ale generácia dospelých – digitálnych prisťahovalcov – ktorí sme poznali svet aj bez technológií, často mladým hovoríme, že „na“ internete nežijú reálny život. Ale nie je to tak. Komunikácia vo svete internetu má pre nich rovnakú hodnotu ako osobný kontakt. Naprieč generáciami vedia ublížiť hejty (z angl. hate – neznášať, nenávidieť), nenávistné komentáre, online podvody či napríklad body-shaming (kritizovanie vzhľadu). Tieto aspekty digitálneho sveta sú zraňujúce pre každého z nás.
Na rozdiel od dospelých, mladí ľudia ešte nedisponujú tzv. zvládacími stratégiami, a preto niektoré situácie dokážu dospelí vyriešiť ľahšie ako mladí, bez fatálnych dôsledkov. Až po dvadsiatom roku života dozrievajú časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za vyhodnocovanie rizika, následkov a dôsledkov.
Dieťa do veku 10 rokov hľadá bezpečie u rodičov. Tínedžer sa chce prirodzene oddialiť od rodičov, chce ísť do veľkého sveta, chce si vyskúšať ako to funguje, a zároveň je to obdobie, kedy najviac potrebuje pomoc dospelých. No práve u dospelých pomoc hľadá najmenej. V tejto etape života chce človek riešiť svoje problémy už sám. A preto niekedy pristupuje k problémovým situáciám extrémne, rizikovo, ba až fatálne.
Ako pomôcť?
Všímajme si ľudí okolo seba. Akákoľvek zmena, ktorá sa vymyká tomu, čo bolo štandardné, zaužívané, môže naznačovať, že v živote človeka sa niečo deje. Už len to, že si to všimneme a naberieme odvahu ponúknuť dotyčnému pomoc, je preňho svetielkom nádeje. Nie je žiadnou hanbou obrátiť sa s problémom aj na odborníka. Podstatné je, že budeme nápomocní a nablízku. Dávajme si ale pozor na to, aby otázky typu „Ako sa máš?“ alebo „Ozvi sa, keby si niečo potreboval,“ neboli iba frázami.
Ak sa o dotyčného zaujímame iba zo zdvorilosti, tak to radšej nerobme. Falošná nádej na pomoc môže viac ublížiť. Pomoc by sme mali sľúbiť iba vtedy, ak to myslíme vážne. Treba si uvedomiť, že náš blízky nás môže potrebovať práve v čase, kedy my čas nemáme. Aj v tomto prípade vieme byť citliví a dať najavo, že síce v tejto chvíli nemôžeme, ale vnímame to, čo nám človek hovorí a potrebuje.
Možno by v takom prípade stačilo, ak by sme prejavili záujem napríklad cez telefón alebo správou alebo môžeme poskytnúť aj informáciu o ďalších formách pomoci. Hlavne ho neodbime slovami „Teraz nemám čas“ alebo „Zavolám ti neskôr“, ale neurobíme tak. Ak by sme sľúbili veci, ktoré sú nad rámec našich možností nikomu nepomôžeme, ale ublížime. Preto treba ponúkať transparentnú pomoc, aby bola pre obe strany čitateľná. Iba tak vieme byť užitoční.
Oslovte odborníkov
Čo s tými, ktorí našu pomoc nechcú? Tlačiť niekoho do niečoho, čo odmieta, je veľmi náročné. Môžeme mu stále dávať najavo, že vidíme, že sa s ním niečo deje, že nám na ňom záleží, že chceme, aby sa mal lepšie. V istom momente, to ale môže byť pre toho, kto pomoc ponúka, vyčerpávajúce. Vtedy si môžeme povedať, že smeurobili všetko, čo sme mohli. Ale aj napriek odmietaniu sa snažme nezanevrieť a naďalej si ho všímať.
Odmietavé správanie sa prejavuje napríklad pri alkoholizme, drogovej závislosti alebo v dnešnej dobe aj pri hoaxoch. Ak ide ale o ľudí, na ktorých nám záleží, aj napriek všetkému, nestrácajme s nimi kontakt, snažme sa venovať tomu, čo nás spája a nie tomu, čo nás rozdeľuje.
Samozrejme, sú vzťahy, ktoré sú náročné a ohrozujúce. Ak problémy eskalujú a sú zdrojom ťažkej atmosféry alebo násilia, vtedy je potrebná pomoc aj ďalších inštitúcií a odborníkov.
Mýty o depresii
„Mám depku“ – je často používaná fráza, keď pociťujeme melanchóliu alebo smútok. Skutočná depresia vyzerá inak. Ak ale niekto povie „Najradšej by som tu už nebol“, to nám môže znieť ako fráza, ale takýmto vyjadreniam by sme už mali venovať pozornosť. Ľudia to môžu hovoriť s nadsázkou, inou intonáciou, ale reálne môžu takto hovoriť o svojej bolesti duše. Slová, ktorými sa vyjadrujeme, odzrkadľujú naše prežívanie.
Veľa mýtov panuje ohľadom samovrážd. Napríklad: „Kto o tom hovorí, nikdy to neurobí,“ či „Ak sa o tom začneme rozprávať, môže to byť návod ako to urobiť,“ alebo „Iba chce na seba upútať pozornosť.“ V skutočnosti ľudia, ktorí pomýšľajú na ukončenie života, tak veľmi trpia, že už nevidia riešenia svojej bolesti, nevedia ako inak.
Aj pri takýchto situáciách je dôležité dať najavo, že so svojim problémom nie sú sami. Mladí ľudia často hovoria, že sú neviditeľní, že ich trápenie nikto nevidí a okolie nepripisuje ich bolesti žiaden význam. Základom je vnímavosť a všímavosť. Nebagatelizujme problémy iných. Prežívanie každého z nás je iné a to aj napriek tomu, že môže ísť o veľmi podobný problém alebo situáciu.
Povedzte to kartou
O emóciách sa niekedy hovorí veľmi ťažko. A hoci je slovenčina bohatý jazyk, veľakrát nedokážeme nájsť slová, ktoré by na sto percent vystihli to, čo prežívame, cítime. V centrách OZ IPčko majú pre klientov k dispozícii „Krabičku bezpečia“, ktorú vytvorili na pomoc mladým ľuďom, ktorí sa sebapoškodzujú. V nej sa nachádzajú okrem iného aj tri kartičky vo farbách semaforu. Tie vytvorili ako komunikačný nástroj medzi rodičmi a deťmi. Napríklad, ak rodič nájde na stole červenú kartičku, bude vedieť, že dieťa má ťažký deň a potrebuje podporu.
Ako komunikovať, ak badáme, že nášho blízkeho niečo trápi
|
ČO HOVORIŤ |
ČO NEHOROVIŤ |
|
Chcem ti pomôcť. |
Čo ti zase je? |
|
Zálež mi na tebe. |
To prejde. Chce to čas. |
|
Neviem si predstaviť ako sa cítiš. |
Viem, ako sa cítiš. |
|
Ak mi dovolíš, budem hľadať riešenie s tebou. |
Aj ja som to zažil. |
|
Budeme v tom spolu. |
Aj horšie veci sa stávajú. |
|
Obdivujem ťa ako to zvládaš. |
Mať tvoje problémy... |
|
Super, že sa o tom môžeme rozprávať. |
Deti v Afrike hladujú a teba trápi iba toto? |
Prejavy napätia, úzkosti, stresu:
Tipy na uvoľnenie napätia, stresu, úzkosti:
Štatistiky OZ IPčka
Pomoc častejšie vyhľadávajú ženy. Za polrok to bolo 68 % žien, 26 % mužov, 6 % neuviedlo pohlavie, alebo sa identifikovali iným pohlavím.
20 % vo veku 15 - 18 rokov
19 % vo veku 19 - 24 rokov
15 % vo veku 25 - 30 rokov
14 % vo veku 31 - 40 rokov
12 % vo veku 41 - 60 rokov
Vo všetkých vekových kategóriách kontaktovali klienti OZ IPčko s týmito problémami:
V ktorých ročných obdobiach kontaktuje OZ najviac klientov?
Jeseň a Vianoce sú náročnejšie. Štatistiky hovoria, že najväčší nápor máva IPčko na jar, v čase jarných prázdnin. Vtedy sa očakáva, že rozkvitnuté stromy a zelená tráva nám okamžite prisunie veľa energie. Opak je ale pravdou. Po jeseni a zime sme vyčerpaní a nemáme energiu, ktorá sa tak veľmi očakáva.
Občianske združenie IPčko
Funguje už od roku 2012. Primárne vzniklo za účelom pomoci mladým ľuďom v nepriaznivej životnej situácii a poskytovanie bezplatných a anonymných psychologických služieb formou online chatu a e-mailového kontaktu. Ľudia sú v anonymnom prostredí zdieľnejší, otvorenejší. Je za tým psychologický fenomén, ktorý sa volá disinhibičný efekt.
Anonymita je jedným z tých najväčších faktorov. V období pandémie začalo na chatovacie linky IPčka prichádzať okrem mladých aj množstvo starších ľudí. A dokonca aj seniorov. Strach z pandémie bol zrazu väčší ako strach z technológie. Odkedy sa potvrdil prvý prípad koronavírusu na Slovensku, tak im doslova explodovali linky. Preto sa IPčko zmenilo na linku pomoci pre všetkých – pribudlo videoporadenstvo a kontakt cez telefón.
Rok 2019 končili so štatistikou pomoci pre 25-tisíc mladých ľudí za celý rok. V pandemickom roku 2020 ich bolo cez 50-tisíc, v roku 2021 viac ako 70-tisíc a v roku 2022 cez 100-tisíc. V tomto roku sa na odborníkov IPčka počas polroka obrátilo až 97-tisíc kontaktov so žiadosťou o pomoc. Či už to bola pandémia, neskôr vojna, polarizácia, napätie – toto všetko dolieha na duševné zdravie. Našťastie v narastajúcich číslach vidia, že stále viac ľudí hľadá pomoc miesto toho, aby ostali so svojim problémom sami.
Časom vznikol výjazdový tím psychológov, ktorý sa volá Krízový intervenčný tím IPčko a pôsobí v každom kraji na Slovensku. Prichádza priamo na miesta, kde sa daný človek v núdzi nachádza. V krajoch vznikli centrály – Centrá krízovej intervencie - Káčko. Sem môžu ľudia za psychológom osobne prísť. Stačí sa objednať e-mailom. Pomoc je rýchla a bezplatná. Fungujú formou tzv. prvej pomoci, poskytujú niekoľko stretnutí a potom sa klienta snažia nasmerovať na ďalšiu pomoc – na psychiatrov, psychológov, psychoterapeutov.
Na Slovensku majú päť klubov, v ktorých poskytujú priestor pre mladých ľudí. V neformálnom prostredí tak môžu získať okamžitú pomoc od psychológov. Tieto priestory poskytujú rôzne druhy hier, technológií, antistresové omaľovánky, knihy a podporný a rozvojový program. V takomto neformálnom prostredí môžu byť v kontakte aj so psychológom.
Mierová 21, 827 05 Bratislava
+421 2 48 284 111
ruzinov@ruzinov.sk
