Prechod obdobia od zimy do jari sa ešte v predkresťanskom období nazýval maslenica. Postupne sa k nemu pridala zábava, veselosť, uvoľnená nálada, maskované sprievody, zabíjačky či svadby. Názov fašiang alebo fašiangy sa prebral neskôr zo staronemčiny - "vast-schane", čo znamenalo niečo ako "posledný nápoj, posledná čaša", keďže po období fašiangov nasleduje podľa liturgického kalendára, ktorým sa ľudia riadili až do rozpadu monarchie, najväčší kresťanský sviatok – Veľká noc – spojený so 40-dňovým pôstom.
Tradícia fašiangov sa nielen u nás, aj v Európe, ale napríklad aj v Brazílii, zachovala dodnes. Každý rok trvajú fašiangy rôzne dlho, keďže sa viažu k dátumu Veľkej noci. Trvajú presne od sviatku Troch kráľov do Popolcovej stredy. „Hovorilo sa, že počas krátkych fašiangov sa vydávajú všetky dievčatá a počas dlhých len tie pekné,“ vysvetľuje na úvod Ružinovčanka, známa historička a etnologička PhDr. Katarína Nádaská, PhD., ktorá sa s nami podelila o rôzne zaujímavosti týkajúce sa fašiangov a jej vlastným pútavým rozprávaním priblížila históriu, obyčaje a zvyky tohto sviatku.
Kalóriám sa nikto nebránil
V zimnom období bolo práce na poli málo, a tak si ľudia dlhé zimné večery krátili zábavou. Zaujímavosťou je, že ešte aj začiatkom 20. storočia sa pre toto obdobie typické zábavy a plesy, ale najmä svadby, konali rovnako na vidieku aj v mestách. Týkalo sa to aj Prešporku, ktorý navyše úzko susedil s dedinami, dnes mestskými časťami ako Prievoz, Vrakuňa, Rača, Petržalka a ďalšími. Neoddeliteľnou súčasťou fašiangov sa stali aj zabíjačky. Tie predchádzali hlavne svadbám alebo sa konali ku koncu fašiangov, pred obdobím pôstu, počas ktorého sa mäsové výrobky obyčajne údili.
Kedysi bežne ľudia chovali ošípané aj v meste. Špecialitou fašiangov boli prešporské klobásky, kde sa bravčové mäso kombinovalo s kozím, či ovčím. Pri zakáľačkách bola vítaná aj susedská výpomoc a odnášanie si výslužiek. Pripravovala sa prešporská tlačenka, punč i varené víno.
Mäsiari boli vo fašiangových dňoch v jednom kole. Ošípané zabíjali dokonca dva až tri razy za deň podľa objednávok mešťanov. Keďže mäsiari často nemali čas pripravovať zabíjačkové špeciality, táto činnosť zostala na pleciach domácich paní. Tlačenky, jaternice, jelitá či prešporské biele klobásy sa teda neriadili receptami mäsiarov, ale prešporských žien a dievčat a boli overené chuťou celých generácií Prešporčanov.
... a potom prišiel pôst
Vo všeobecnosti ľudia striktne dodržiavali bezmäsitý pôst. A to rovnako na vidieku ako aj v mestách. „Malo to svoju logiku, keďže fašiangy boli veľmi kalorické. Navyše, bolo dovolené preháňať to nielen s jedlom, ale aj s alkoholom. Konzumovali sa hutné mäsité jedlá zo zabíjačiek, ale aj sladké jedlá boli doslova kalorické bomby, ako napríklad fánky, šišky či chrapne, ktoré sa vysmážali iba na bravčovej masti. Naopak, v pôstnom období sa pri varení vôbec nepoužíval živočíšny tuk. Varili, piekli či vyprážali iba na rastlinných či konopných olejoch. Tie si buď lisovali doma alebo v obecnej lisovni. V Prešporku sme takú mali tiež. Tu si ľudia buď kúpili už hotové oleje, alebo si priniesli produkty na lisovanie,“ vysvetľuje Katarína Nádaská.
Obľúbené maškary
Pre fašiangy sú najtypickejšie masky. Medzi najstaršie patrí maska turoňa – pripomínajúca býka, tura – ako symbol sily, mužnosti. Tú vyjadrovali aj maskami medveďa či tzv. slamáka. Neskôr sa k maskám pridali aj podobizne kozy, capa či čerta. Masky si ľudia väčšinou vyrábali sami doma.
Fašiangový sprievod masiek bol a je typickým symbolom fašiangov nielen u nás, ale aj v zahraničí. V našich končinách bol veľmi populárny aj tzv. svet naopak, kedy sa muži prezliekali za ženy a ženy za mužov. „Bola to akási paródia pohlaví. Muži mali prehnane vymaľované líca, pery, oči, v ruke mali napríklad zrkadlo, naopak ženám v maskách mužov nechýbala v ruke fľaša s pálenkou. V sprievode nesmeli chýbať muzikanti s harmonikami, malou basou či husľami. A tiež ozembuch. Bola to obyčajne väčšia hrubšia palica, na ktorej boli priviazané rôzne pliešky, ktoré pri údere do zeme udávali rytmus. Ozembuch mal v ruke vždy muž prezlečený za deda. Samozrejme, po jeho boku nemohla chýbať maska baby. Na čele sprievodu s maškarami (ako sa ľuďom v maskách hovorilo) bol vždy mládenec, ktorý bol prezlečený za vojaka. Sprievod sa zastavil v každom v dome. Domácim sa ako prvý prihovoril vojak so slovami „Ideme s fašángom. Môžeme?“ Po zvolení si gazda s gazdinou museli zatancovať s každou maskou. Verilo sa, že tým budú mať dobrú úrodu. Členovia maškarového sprievodu dostali v každom dome aj výslužku. Obyčajne to bola slanina či klobásy. Výslužky si odložili a na tzv. posledný fašiang,“ dopĺňa svoje rozprávanie etnologička.
Posledný fašiang
V užšom zmysle slova sa fašiangami nazývali posledné tri dni pred Popolcovou stredou – fašiangová nedeľa, fašiangový pondelok a fašiangový utorok. Tieto tri dni sa nazývali na Slovensku aj „posledný fašiang“ a oslavovali sa spevom, tancom, dobrým jedlom a všeličím vhodným na zvlaženie hrdla.
V utorok pred Popolcovou stredou sa konala od popoludnia až do polnoci posledná fašiangová zábava. Hodinu pred polnocou sa robil obrad „pochovávania“ basy. Bol to taký improvizovaný pohreb, kedy „oplakávali“ basu (hudobný nástroj), niesli ju na márach a „uložili“ ju do zeme. Od tohto aktu, ktorý končil presne o polnoci, fašiangy skončili, stíchla muzika, všetky zábavy a začal sa striktný 40-dňový pôst.
Masky kazili morálku
Mať na sebe masku capa alebo medveďa, či byť prezlečený za iné pohlavie, dávalo ľuďom priestor nielen pre zábavu, ale aj nekalé myšlienky. Počas fašiangov nebolo totiž výnimkou, že sa inkognito v maskách mohol stretávať ženatý muž s vydatou ženou, alebo si dokonca vybaviť s niekým účty a to nielen „ručne – stručne“, ale aj závažným trestným činom. Súčasťou niektorých masiek bola totiž aj dýka. Potom sa takéto trestné činy či rôzne napadnutia alebo smilstvá dokazovali len veľmi ťažko. V 18. storočí bol práve z týchto dôvodov v Prešporku zákaz pohybovať sa po uliciach v maskách. Hodnostári tak chceli zabrániť zneužívaniu maskovania na necudné stretávanie sa, nemravné či trestné konanie. V Benátkach, kde majú sprievody v maskách veľmi dlhú tradíciu, bolo z rovnakých dôvodov zákazov dokonca niekoľko.
V Prešporku plesal každý
V mestách, a teda ani priamo v Prešporku, fašiangové sprievody nedominovali. Fašiangy tu symbolizovala sezóna plesov a bálov. A vždy išlo o príjemné spoločenské udalosti. Ak hľadáte rozdiel medzi plesom a bálom, nie je. Iba v pôvode slova – zo staroslovanského „plesati“ (tancovať) a z talianskeho „ballare“ (tancovať).
„Koncom 19. storočia bola v Prešporku silná tradícia spolkov. Svoj spolok mala takmer každá profesia – od fiakristov, cez holičov až po práčky - ženy, ktoré ručne prali bielizeň a oblečenie na zákazku,“ hovorí o tomto období etnologička a pokračuje: „Veľkou prestížou každého takéhoto spolku bolo usporiadať počas fašiangov ples. Samozrejme, inú úroveň mali plesy aristokracie vo vilách a palácoch, ako plesy pre bežných občanov. Ale to nič nemenilo na skutočnosti, že akýkoľvek z vtedajších plesov prísne dodržiaval plesovú etiketu, bontón.“ Dámy z nižších vrstiev si, samozrejme, nedávali šiť plesové róby v Paríži ako aristokratky, ale nenechali sa zahanbiť ani šatami od krajčírky z predmestia. Páni museli mať frak a nezadané dievčatá si „viedli“ tzv. tanečný poriadok, kam si zapisovali svojich uchádzačov o tanec. Nižšia vrstva plesala väčšinou v hoteloch, ktorých súčasťou boli aj tanečné sály. V tom období bol najvychytenejším hotel Deák. Plesy sa konali aj vo vtedajších kultúrnych centrách, ako Ymca, ale často aj v hostincoch.
Prešporok na prelome storočí mával najmenej tridsať veľkých plesov za sezónu a malé plesy či súkromné zábavy nikto nerátal. Tieto boli väčšinou tematické, napríklad: pyžamové, žobrácke, oblečenie prarodičov či zvieracie masky.
Vyše päťdesiat prešporských primášov malo cez fašiangy plné ruky práce. Na ľadovom bále, ktorý sa konal na Železnej studničke, korčuliarom na hladine zamrznutého jazera, vyhrával divadelný orchester. Okolo jazera predávali zababušení čašníci grog a varené víno. Zámožnejší hodovali a tancovali v budove kúpeľov, mládež tancovala na ľade i na tanečnom parkete pod šírym nebom.
Začiatkom 20. storočia sa v Prešporku pravidelne organizoval Prešporský bál. Práve na tomto bále sa stalo tradíciou, že sa tu uvádzali do spoločnosti mladé dievčatá a chlapci. Na bál smeli prísť dievčatá po dovŕšení 15-tich rokov a chlapci 16- tich rokov. Samozrejme, garde im museli robiť rodičia, ktorí mali na plese dôležitú úlohu – dohodnúť dcére súceho ženícha či synovi vhodnú nevestu.
Po Druhej svetovej vojne nastal v Bratislave doslova rozmach karnevalov. Vo veľkom sa začali organizovať tzv. inštitucionálne karnevaly – v školách, vo fabrikách, ale aj vo farnostiach. Veľkej popularite sa tešili predovšetkým maškarné bály pre dospelých. Tie ostali populárne aj v socializme. Zrejme preto, že fašiangy nemajú náboženský podtón a preto karnevaly pohlavárom strany neprekážali... Konali sa napríklad v hoteli Devín alebo v PKO. Tam začal svoju tradíciu aj ples Oravcov. Neskôr sa k nemu pridal ples Spišiakov, Záhorákov a ďalšie. Na vidieku si zase získali popularitu napríklad plesy hasičov, záhradkárov, poľovníkov...
Súčasné fašiangy
Po roku 1989 sa aj v mestách obnovili fašiangové tradície v širšom rozsahu. Každá mestská časť organizuje pre svojich obyvateľov rôzne fašiangové podujatia. Výnimkou nie je ani Ružinov.
Pôvodný recept na prešporské fašiangové jabĺčka
Fašiangové jabĺčka môžeš pripraviť z akýchkoľvek kyslastých jabĺk, ktoré ti v pivnici ešte nechytila hniloba.
Z dvoch deci mlieka, dvadsiatich deka polohrubej múky, štipky soli, celého vajca, siedmich deka cukru, polievkovej lyžice vínovice a kôry ostrúhanej z jedného citróna vyšľahaj metličkou omeletové cesto. Štyri veľké jablká olúp, vypichni z nich jaderníky, a každé z nich priečne rozkrájaj na štyri deravé kolieska.
Omočené v omeletovom cestíčku vypraž kolieska na desiatich deka rozpálenej bravčovej masti z oboch strán do červenkasta. Deravou lyžicou ich vyber odkvapkať na sito, potom ich prelož na horúcu misu, posyp cukrom s mletou škoricou a čo najteplejšie odnes na stôl. V omáčníku k nim môžeš podať šodó, no nie je to nevyhnutné.
Foto: Martin Habánek
